Vianoce...

Najväčším a najcennejším darom pre mňa je, keď sa všetci stretávame zdraví a nikto pri stole nechýba. Pre mňa bol vzácny každý darček – či plyšový psíček Pif či harmonika, ktorá v minulosti stála tri platy mojej mamy. Moje detstvo bolo povojnové, tešili sme sa z maličkostí – veď napr. šaty či potraviny boli na lístky. Keď sa šlo roku 1960 na lyžiarsky zájazd, všetci mali teplákové súpravy, len profesor a dvaja spolužiaci mali španovky. Myslím, že je moja generácia je skromnejšia než tie po nej, lebo to nemala ľahké. Na uhlie sa chodilo postaviť po polnoci, aby sa niečo dostalo, ak prišli mandarínky, stálo sa v dlhom „šore“ a pätnásty v rade už nič nedostal.   Dnes je okolo mňa už nová rodina a všetci živo prežívajú tieto dni. Domáca mládež si zdobí okienka (aj ja mám svietiacu vlasaticu v okne), najmladšia neter si osobuje právo ozdobovať so mnou stromček. Možno aj tým sme doma zvláštni, že u nás sa nezabúda na pôvodný význam Vianoc – narodenie Ježiška. Samozrejme, že ideme do kostola.   Roky som organovala v našom evanjelickom kostole a ako kantor som zažívala na Štedrý večer rôzne komické situácie. Tí, ktorí chodili iba v ten deň do kostola, vyliezli na chór – aby ich ľudia nevideli. Absolvovali aspoň 100 schodov, no keď otvorili dvere na chóre a videli za organom práve mňa, prášili späť... Na prvý sviatok sme sa vždy venovali darčekom, hrali sa. V druhý deň prichádzali návštevy. Silvestra nemám rada – čo vlastne oslavujeme? Alebo tou akoby oslavou chceme zabudnúť na realitu?  Napokon - všetko je vecou názoru. Kto sa chce zuabávať, nech ide. Len nech sa domov nevráti bez niekoľkých prstov...